Kategórie
Pre dušuPre zdraviePre lepší životBeletriaRelax

Rady a novinky na e-mail.

Chcete dostávať zadarmo užitočné rady a zaujímavé citáty na svoj e-mail? A tiež informácie o knižných novinkách, zľavách a extra akciách? Prihláste sa, nestojí to nič a získate veľa!

American Wife. Pikantná a šokujúca

12. 06. 2014 |

Príbeh bývalej prvej dámy USA

 American Wife (Curtis Sittenfeld)

„Nevolila som Charlieho za prezidenta. Volila som ho dvakrát, keď kandidoval za guvernéra. Ale keď sa usiloval o miesto prezidenta, nechcela som rozruch ani záťaž, a tiež som verila, že jeho protivník by odviedol lepšiu prácu. Mal viac skúseností, citlivejší pohľad na záležitosti...“ Takto si spomína Alice, prvá dáma USA. Bola obyčajným dievčaťom, no jej život vydal na takmer 600-stranový román, ktorý vás uchváti. American Wife.

American wife je príbeh voľne inšpirovaný životom prvej dámy Ameriky, píše v úvode autorka Curtis Sittenfeldová. Možno v ňom však rozpoznať jej manžela, jeho rodičov a istých prominentných členov prezidentskej administratívy.

Áno, toto je pikantný a šokujúci príbeh bývalej prvej dámy USA Laury Bushovej.
Rozprávanie plné škandálov a búrlivého života po boku azda najnenávidenejšieho prezidenta v dejinách USA.
Portrét ženy, ktorá si celý život vyčíta autonehodu, pri ktorej zahynula jej tínedžerská láska.
Príbeh o žene, ktorá svojho muža miluje ako manžela, no nenávidí ako politika.
Kniha o žene, ktorá vymenila svoj život za rolu dokonalej prvej dámy.

Prvou dámou USA
Alice Lindgrenová je slušné dievča z malomestského prostredia. Ani sa jej nesnívalo, že jedného dňa bude žiť v Bielom dome. Život jej navždy zmenila tragická nehoda, ktorú spôsobila ako sedemnásťročná. S výčitkami svedomia sa vyrovnáva ponižujúcim sexom, až nakoniec musí podstúpiť potrat.
Po vyše desiatich rokoch stretáva charizmatického muža, do ktorého sa bezhlavo zamiluje a čoskoro sa zaňho vydá. Keď sa jej manžel nečakane stane guvernérom,  neskôr prezidentom USA, Alice si uvedomí, že ho ako politika nenávidí, no svoje vnútorné rozpory musí starostlivo skrývať, pretože jej povinnosťou je preukazovať prezidentovi lojalitu vzornej prvej dámy.
Keď jej muž vstupuje do druhého volebného obdobia, Alice sa neustále pýta samej seba: "Kde som urobila chybu?".

Román American wife vyvolal v USA krátko po svojom vydaní búrlivé ohlasy čitateľov, ktorí v postave Alice ihneď spoznali Lauru Bushovú.

„Príbeh American wife je pútavý od prvých kapitol,
keď je Alice ešte neistou mladou ženou, ktorú prenasleduje spomienka na krásneho mladíka, ktorého náhodou zabila...“

The New York Times

 

Prečítajte si úryvok z novinky American Wife – časť o tragickej nehode, ktorá Alice navždy zmenila život:

Premýšľala som, či sa s Andrewom túto noc pobozkáme. Možno keby sme sa oddelili od ostatných, napríklad na prechádzku do jablkového sadu neďaleko od stodoly Fredovej rodiny. Mala som podozrenie, že na oslave bude alkohol, ale ak by mi ho niekto núkal, neprijala by som ho – nechcela som pred Andrewom vyzerať gýčovo. V tejto chvíli som bola rada, že už som bozkávala nejakých chlapcov – Bobbyho a Rudyho v deviatej triede, Larryho minulú zimu a potom znovu po večierku, keď ma odprevadil domov. Obaja sme si vtedy boli vedomí faktu, že spolu už nikdy viac neprehovoríme, či dokonca sa budeme bozkávať ešte niekedy. Teraz, keď išlo znovu o bozkávanie, nebola som aspoň celkom nepripravená.

Nevedela som si predstaviť Andrewa, že by ma chcel využiť alebo že by o tom neskôr klebetil medzi chalanmi, verila som mu. Bol by on tým človekom, ktorému by som dala svoje panenstvo – nie teraz, ale niekedy v budúcnosti, keby sme sa vzali alebo možno už po zasnúbení (pretože to bolo takmer to isté)? Tieto myšlienky sa mi rojili v hlave a priviedli ma až k Dene a otázke, či ju na oslave pozdravím alebo nie. Mala by som byť zdvorilá, rozhodla som sa. Pokúsim sa zachytiť jej pohľad, a ak sa bude tváriť prístupne, pozdravím ju. Ak ale bude vyzerať nevrlo, nepoviem jej ani slovo a nechám ubehnúť nejaký čas, kým sa jej ozvem. Nechcela som mať žiadny verejný konflikt – bezpochyby, ak by sme nejaký mali, bol by z toho dobrý zdroj zábavy pre našich spolužiakov a pravdepodobne by to poslúžilo ako významná udalosť tohto večera, ale aká ponižujúca.

Nad týmto som uvažovala, toto bolo predmetom mojej poletujúcej, vrtkavej mysle, keď som preletela cez križovatku ciest De Soto Way a Farm Road 177 a zrazila sa so škvrnou bledého kovu. Všetko sa to udialo v mihu sekundy. Ležala som na chrbte na štrkovej ceste. Dvere vyleteli otvorené, mňa odhodilo asi dva metre od auta a črepy skla sa rozsypali všade naokolo. Už bola tma, slnko zapadlo asi pred pol hodinou a ja som tam ležala, najprv zmätená a potom vystrašená a smutná tak, že som nedokázala nabrať dych. Zrážka bola kvíliacim výbuchom sprevádzaným rinčiacimi oknami. Teraz moje aj to druhé auto vydávali vŕzgavé a mraučiace zvuky. Čudné, že rádio stále hralo. Znela pieseň „Venuse in blue jeans“. Druhé auto muselo prichádzať sprava od Farm Road 177 na De Soto Way, pomyslela som si. Keď som zdvihla hlavu, videla som kapotu rodičovského auta, ako je rozmlátená o dvere pri vodičovi. Bola som uprostred cesty a uvedomila som si, že sa musím odtiaľ dostať preč. Pokúsila som sa podoprieť na lakťoch. Pálčivá bolesť prenikla mojou ľavou rukou. Preniesla som záťaž na pravú a dotiahla som samu seba späť k autu, usilujúc sa vyhnúť črepom. Cesta nemala žiadny odstavný prúd, iba plytkú priekopu, ktorá sa ťahala pozdĺž. Takže som nemala veľmi kam ísť. Niečo kvapkalo z môjho ľavého spánku a keď som si to utrela rukou, na prstoch mi zostala krv.

Nesadla som si, kým sa ku mne nepriblížil farmár s manželkou. Cítila som sa príliš slabá, aby som na nich zavolala. Farmár bol zavalitý, šedivý muž v kombinéze, neutekal, ale teperil sa rýchlou chôdzou. Jeho manželka bola niekoľko metrov za ním, v domácom oblečení. Počuli zrážku a zavolali záchranku, povedal mi. Keď sa ma spýtal, čo sa stalo, obaja sme sa pozreli na autá, neporiadok z kovu a rozbitého skla – a to bol okamih, keď som si uvedomila dve veci: druhé auto bol mätovozelený sedan a na mieste vodiča v ňom sa nachádzala zvalená, nehybná postava.

Mohla som počuť, ako vo mne narastá panický pocit, lapala som po dychu – je to on alebo to nie je on? Farmár povedal niečo svojej žene, tá si čupla a objala ma: „Miláčik, keď príde záchranka, postarajú sa o neho.“ Myslela som si, že to, čo hovorím, im príde ako nezmyselné blábotanie, ale manželka farmára mi porozumela ako prvá. Zdvihla hlavu a jemne povedala svojmu manželovi: „Myslí si, že pozná toho tam. Vraj sú spolužiaci.“

Prišli dve záchranky. Záchranky v tých časoch boli len policajné vozy s priestorom na nosidlá a jednoduchým červeným alarmovým svetlom na streche. Keď ma zdvihli na nosidlá, uvidela som šokovaná a bez pochybností – bol to on. V aute som nekontrolovateľne plakala, kým mi sestrička merala pulz a vyšetrovala ma. Druhá sestrička aj s policajtmi podišli k jeho autu. Farmárova manželka podišla ku mne a ponúkla sa, že zavolá mojim rodičom, ak jej poviem meno a číslo. Potom dodala: „Miláčik, dali stopku tam, kde ju vôbec nie je od cesty vidno. Bola to len otázka času.“ Záchranné autá parkovali na juh od nehody a keď som sa nadvihla a pozrela sa z okna, zbadala som po prvýkrát, o akej značke hovorila. Bola na poli vpravo od cesty – bola to moja stopka.

Záchranka so mnou odišla skôr ako druhá, a hoci som ešte nerozumela všetkému, vedela som, že sa stalo niečo veľmi zlé, že to bolo ďaleko horšie, ako som si dokázala predstaviť pár sekúnd po havárii. Druhým vodičom bol Andrew a nehodu som zavinila ja. Cítila som, hoci mi to nikto nepovedal, kým sme sa nedostali do nemocnice a nestretla som sa s rodičmi, že je mŕtvy. Ukázalo sa, že som tušila správne. Príčinou smrti boli zlomené väzy.

 

Spomínam si na nasledujúce obdobie ako ustrica v lastúre. Nie násilne otvorená alebo odhalená – to ohyzdné bledé telo ťahajúce sa v čiernej farbe po okrajoch a sfarbené do fialova, natiahnuté vo vnútri lastúry, so slizom, výkalmi a bezfarebnou krvou – ale nie pevne zavretá. Pootvorená na niekoľko centimetrov. Môžete sa do nej pozrieť, ak chcete. Nie je ťažké ju ešte viac odhaliť. Ale ustrica je stuchnutá, nie je to potrebné. Každý vie, čo je vo vnútri.

Na akúkoľvek otázku odpoveď je samozrejmá. Ako by ste sa cítili, ak by ste zabili iného človeka? A čo je horšie, ak by ste boli sedemnásťročné dievča a ten človek bol chlapec, ktorého ste považovali za vašu budúcu lásku. Želala som si, aby som to bola ja namiesto neho. Rozmýšľala som, že si vezmem život. Samozrejme, že som si myslela, že viac nepocítim pokoj alebo radosť, nemala som právo si odpustiť, nikdy mi nemalo byť odpustené. Samozrejme.

Otvoriť ustrici lastúru – to je mučivá bolesť. Prenasleduje ma, čo som urobila, a ešte doteraz nedokážem pomyslieť na podrobnosti. Nasledovalo toľko hrozných momentov, životná etapa plná hrozných okamihov. Čo v skutočnosti nie je to isté ako hrozný život. Ale najhorší z nich bol ten tesne potom, ako sa to stalo.

Ak by som povedala, že neprešiel deň, kedy by som si nespomenula na tú nehodu, bola by to aj pravda, aj lož. Občas prejdú dni, keď na mojom jazyku či v mojej mysli nie je jeho meno, keď na neho nevolám, ako sa odo mňa vzďaľuje na futbalový tréning s helmou pod pazuchou. Všetok čas je ale jeho nehoda so mnou, koluje v mojich žilách, bije v mojom srdci, je mojou pokožkou a vlasmi, mojimi pľúcami či pečeňou. Andrew zomrel, ja som spôsobila jeho smrť, a potom ako milenka, som ho pohltila v sebe.

Moji rodičia v tú noc v nemocnici najprv nepochopili, že to bola moja chyba. Mysleli si, že zodpovední sme obaja. Prišli, keď mi doktor obväzoval ruku farebným obväzom, ktorý vyzeral zahanbujúco vo svojej bezvýznamnosti, bez skutočného zranenia ako prosba o zhovievavosť ostatných. Dali mi dvadsaťštyri miligramov sedatíva a obväz cez ľavý spánok. Sestrička naniesla priesvitnú žltkastú masť na škrabance na rukách a na nohách.

Bola som to ja, kto povedal rodičom o stopke na ceste a Andrewej prednosti v jazde. Mama a otec mali na sebe oblečené to, v čom som ich zanechala doma pred hodinou, otec v tričku natlačenom do nohavíc, mama v opásanej dlhej košeli. Museli skočiť priamo od hry, preto boli tak rýchlo pri mne. Obrat udalostí sa mi zdal taký bizarný a zarážajúci. Všetko sa to zbehlo neuveriteľne rýchlo.

V prázdnej čakárni, kde mi policajt potvrdil Andrewovu smrť, mama zalapala po dychu a otec ju vzal za ruku. Nikto z nás nepovedal ani slovo. Policajt mi položil niekoľko otázok o nehode, vrátane toho, ako rýchlo som išla (neuháňala som), a potom sa rozprával s otcom osamote. Ešte stále sa rozprávali, keď prišli pán a pani Imhofová a odviedli ich preč. Pani Imhofová nahlas nariekala celou cestou dolu chodbou. Otec ukončil rozhovor s policajtom a povedal: „Dorothy, vezmeme ju domov.“

„Mala by hovoriť s jeho rodičmi?“ spýtala sa mama.

„Nateraz ich nechajme osamote,“ odvetil otec.

Na parkovisku som videla, že si rodičia požičali auto od Janaszewských. Viezli sme sa domov bez slova (nad čím museli premýšľať počas tejto cesty?) a na našej ulici nás otec vyložil pred domom a šiel vrátiť auto. Stará mama medzičasom vyšla na predný dvor – toto bolo nezvyčajné, len zriedka sa vôbec postavila, keď niekto prišiel domov, našiel ju čítať v obývačke na gauči – a povedala: „Vďaka bohu, že si v poriadku.“

Mama zahlásila strohým tónom, aký som od nej ešte nepočula: „Emilie, musíme ísť dnu.“

Stará mama nás nasledovala dovnútra. „Chápem to tak, že auto je rozbité?“ Periférnym videním som postrehla, že ju mama zahriakla pohľadom: nepýtaj sa. Potom som si všimla, že pani Falkeová je stále u nás, sedela pri stolíku s kartami a fajčila. „Alice, nechala si nás na ihlách. Čo si si urobila s rukou?“ Ozvala sa mama: „Alice, choď hore.“